Tak, ja som išiel hore a sadol som si, a keď som si sadol - boli tam pohyblivé schody, (to bolo v J.C. Pennyho obchode) a tie schody privážali hore ľudí. Rozbolel ma žalúdok pri pohľade na tie ženy, ako tam prichádzali; mladé, staré a rôzne, vráskavé, mladé a všelijaké, vo veľmi krátkych šortkách; ich špinavé telo a tie sexy oblečené ženy s tými takto veľkými hlavami, a oni tu prichádzali, a oni takto prichádzali hore, tie pohyblivé schody, práve tam, kde som sedel na stoličke obrátený chrbtom - sedel som so sklonenou hlavou a obrátil som sa a pozrel som sa. Jedna z nich prichádzala hore tými schodmi a hovorila (hovorila po španielsky) s druhou ženou - to bola biela žena a hovorila po španielsky s druhou. A keď som sa pozrel, zrazu som bol premenený. Tu som videl to, čo vtedy.
Jej oči (viete, ako to ženy teraz robia, maľujú si oči, len odnedávna) ako mačka, viete, takto si ich namaľujú a nosia mačacie okuliare a všetko také, viete, s takýmito očami. A to zelené mazadlo pod ich očami. Tam bola tá vec, ktorú som videl, keď som bol dieťa. Tam bola presne tá žena. Celý som stŕpol a začal som sa dívať dookola a tam tí ľudia mumlali, viete, hovoriac o cenách a veciach v tej budove.
A ja som len… Vyzeralo to, akoby som sa na chvíľu zmenil. A pozrel som sa a rozmýšľal som, "To je to, čo som videl v pekle." Tam oni boli, tá rakovina. Rozmýšľal som, pretože oni boli v pekle, prečo sa oni takto… zelenomodré pod ich očami. A tu boli tieto ženy namaľované zelenomodro, práve tak, ako hovorilo to videnie asi pred štyridsiatimi rokmi.
To bolo asi pred štyridsiatimi rokmi. Ja mám 54 a mal som 14. Tak asi pred štyridsiatimi rokmi, a to je predsa číslo súdu.
No, tam boli… videl som to a nebol som schopný vypovedať ani len slovo svojej žene, keď prišla. Ona tam bola a chcela kúpiť niečo pre Sáru a deti, niečo, nejaké oblečenie, či niečo do školy, a ja som nemohol ani… Nebol som schopný s ňou hovoriť. Ona povedala, "Bill, čo sa s tebou deje?"
Povedal som, "Drahá, som akoby mŕtvy."
Ona povedala, "Čo sa deje? Si chorý?"
Povedal som, "Nie. Niečo sa práve stalo."
No, ona nevie. Ona čaká na túto pásku. Nepovedal som to nikomu. A myslel som, počkám, ako som zasľúbil, prv to poviem v zbore. To bol môj sľub. A vy poznáte po dnešnom večery dôvod, prečo sa snažím dodržiavať svoje sľuby.
Rozmýšľal som potom, keď som si všimol na tých ženách tie rakovinovo vyzerajúce oči. Tam boli španielky, francúzky, indiánky a biele a všetky dokopy, ale ich veľké hlavy, viete, načechrané, s tými hrebeňmi, spôsob, ako to oni češú naspäť, tupírujú a potom vychádzajú von. Viete, ako to robia, takto to upevňujú. A potom, tie rakovinovo vyzerajúce oči a tie oči s tým namaľovaním, oni bežali naspäť ako mačacie oči; a oni hovorili a ja som tam znovu bol, stojac tam v J.C. Pennyho obchode, znovu v pekle!
Tak som sa vyľakal, myslel som, "Pane, ja som skutočne nezomrel a Ty si mi po tom všetko dal znovu prísť na toto miesto."
A tam oni… takto dookola… v tom videní, akoby ste to len sotva mohli počuť, viete. Len to mumlanie a vravu ľudí, a tie ženy prichádzali hore tými pohyblivými schodmi a chodili tam okolo a to "ú - ú," a tam boli tie zelené, divne vyzerajúce oči, trúchlivé.
A žena prišla a ja som povedal, "Nechaj ma len na chvíľu, drahá." Povedal som, "Ak ti nevadí, chcel by som ísť domov."
Ona povedala, "Si chorý?"
Povedal som, "Nie, poďme len, drahá, ak máš ešte niečo kupovať."
Ona povedala, "Nie, som hotová."
A ja som povedal, "Dovoľ, nech sa ťa chytím za rameno." Vyšiel som von.
Ona povedala, "Čo sa deje?"
Povedal som, "Meda, ja som… niečo sa tam stalo."
W. M. Branham, Duše, ktoré sú teraz v žalári, 63-1110M