Dobre si učinil so svojím služobníkom, Hospodine, podľa svojho slova. Vyuč ma dobrému súdu a známosti, lebo verím tvojim prikázaniam. Dokiaľ som nebol snížený, blúdil som; ale teraz ostríham tvoju reč. Ty si dobrý a činíš dobre. Vyuč ma svojim ustanoveniam! Pyšní vymýšľajú na mňa lož, ale ja pozorujem celým srdcom na tvoje nariadenia. Ich srdce stučnelo jako sadlo, ale ja sa kochám v tvojom zákone. Dobré mi je to, že som bol trápený, aby som sa naučil tvojim ustanoveniam. Zákon tvojich úst mi je lepší než tisíce zlata a striebra. (Žalm 119:65-72)
Bol to Moody, alebo som zabudol, kto presne. Pre istotu nebudem hovoriť jeho meno. Niektorí z vás kazateľov tomu budú rozumieť, že táto stará práčka, ona prala a iba mala na srdci, že by chcela niečo urobiť pre Boha. A tak prenajala a vyčistila jednu starú stajňu. A najala si nejakého kazateľa, aby tam prišiel, jej pranie a tie veci, to bol jediný spôsob, ako to mohla urobiť, aby tam prišiel. A ona išla a kúpila traktáty za cenu dolára alebo tak nejak, a stála na rohu a rozdávala ich.
To bol ten čas, keď ste vy, metodisti, mali taký ťažký čas, ako máme my dnes, alebo ešte horší. A tak ľudia na to pozreli a vyhodili to na ulicu. Nikto to nechcel. Presne vtedy prišiel nejaký chlapec v nohaviciach s trakmi od svojho otca, vlasy mu viseli na pleciach, roztrhané nohavice, bosý, povedal, „Čo rozdávate, pani?“
Povedala, „Traktáty. Chcel by si jeden?“ Dala mu to.
Pozrel na to, povedal, „Neviem čítať.“
Povedala, „No, dnes večer bude tu dolu zhromaždenie.“ Viete, kto v ten večer prišiel na to zhromaždenie? Tá žena a ten malý chlapec. Ten starý verný kazateľ, nezaležalo na tom, kto tam bol, on tam išiel a kázal tak tvrdo, ako len mohol, kázeň, ktorú mu Boh položil na srdce, a v ten večer tento mládenec, neviem či to bol Smith, Moody? Nemyslím, že to bol Moody. Bol to jeden z nich. Jednako, on skrze svoju službu poslal okolo pol milióna duší k Bohu. On sa obrátil rovno tam v ten večer.
Táto biedna žena sa to pravdepodobne nedozvedela, až kým neprišla do neba, čo v ten deň urobila. Vidíte? Nikdy neviete, čo robíte, keď robíte niečo správne.
Je také staré príslovie, chcem, aby ste si to zapamätali. „Konaj správne; to je tvoja povinnosť voči Bohu. Mysli správne: to je tvoja povinnosť voči sebe samému. A si zaviazaný k tomu, byť na tom správne.“ To je pravda. Vidíte? Budeš na tom správne, ak budeš konať správne. To je tvoja povinnosť voči Bohu. Mysli správne; to je tvoja povinnosť voči sebe samému, a budeš na tom správne.
Povedal som tu môjmu chlapcovi, keď mal štrnásť. Povedal som, „Postav sa a drž svoje ruky takto, synu. Už dospievaš, a ja som veľa mimo domova. No, nie som schopný ťa viesť.“ A jeho matka je mŕtva. Povedal som, „Chcem, aby si natiahol svoje ruky a držal ich.“ Povedal som, „Toto je tvoja pravá a toto tvoja ľavá ruka.“ Povedal som, „Ako dlho pôjdeš touto cestou, povieme, že toto je správne a toto nesprávne.“ Povedal som, „Nemôžeš ísť v jednom čase správne aj nesprávne. No, ako dlho pôjdeš touto cestou, pôjdeš zle. Možno si budeš myslieť, že ideš správne, možno sa to bude zdať, že ideš správne, ale skončíš zle. A keď pôjdeš touto cestou, možno si budeš myslieť, že ideš zle, ale ideš správne a si zaviazaný dopadnúť správne.“ Nie je to tak? To je presne pravda.
W. M. Branham, Svedectvo (Vzkriesenie mŕtveho chlapca), 53-1203