» Pokračovanie: 2.časť - Máš VŠETKY svoje dvere pre Neho?
Hľa, stojím pri dveriach a klepem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou. (Zjavenie 3:20)
Prečo človek klope na dvere? Kvôli čomu človek klope na dvere? Snaží sa získať vstup. Snaží sa vojsť dnu. Možno vám chce niečo povedať, alebo vám možno chce povedať o nejakom obchode alebo niečom. Alebo vám chce možno niečo dať. Je nejaký dôvod, lebo inak by neklopal na tie dvere, rozumiete. Normálnou ľudskou slušnosťou by bolo otvoriť dvere a zistiť, čo ten človek chce. To je jednoducho ľudským zvykom urobiť to – otvoriť dvere, opýtať sa toho človeka, „Kto si? Čo si prosíš?“
Možno ťa chce len navštíviť, len si sadnúť a povedať, „Som tvoj priateľ. Rád by som sa s tebou dnes ráno na chvíľu porozprával.“ Potom si sadni, ak je to priateľ. Porozprávaj sa s ním. Ak je nejakou osobou, ktorá od teba niečo chce, mohol by si to prediskutovať, rozumieš. Počas života veľa významných ľudí zaklopalo na dvere.
Nuž, potom, ako ideš ku dverám, celé to závisí od toho, kto klope na dvere. Musíš vedieť, kto to klope. Ale mal by si ísť aspoň ku tým dverám. Tá základná slušná vec, ktorá sa má urobiť, je zistiť, kto je pri dverách. Ísť tam, keď niekto klope, povedať, „Kto je to?“ Otvoriť dvere. „Kto si? Čo si praješ?“ Môže to byť nejaká významná osoba. Čo ak je to významná osoba? Bolo by to veľkou cťou pre teba, ak by si otvoril dvere pre niekoho, kto je významným človekom.
Čo myslíte, čo by sa stalo pred pár rokmi, keď bol Adolf Hitler vodca Nemecka? Čo si myslíte o malom chlapíkovi žijúcom dole v aleji alebo niekde dole na ulici, ak by on jedno ráno počul klopanie na dvere, viete; a išiel ku dverám, a – tento malý nemecký vojak stojaci tam – a tam stojí Adolf Hitler pri dverách? No, on bol v tom čase najvýznamnejším človekom v Nemecku. Určite. No, on bol významným mužom.
Viete, čo by ten malý vojak urobil? On by takmer omdlel. Stál by v pozore ukazujúc svoj nemecký pozdrav, hovoriac, „Veľký vodca Nemecka, vstúp do môjho skromného domu. Čokoľvek, čo si tu želáš, čokoľvek, čo tvoj sluha môže urobiť, len mi daj vedieť. Rád to urobím.“
Ó, čo za pocta! Viete čo? Všetky noviny v Nemecku by mali ten článok o veľkom Adolfovi Hitlerovi, ktorý prišiel do domu obyčajného vojaka a zaklopal na dvere a pýtal si niečo. Ten Hitler by sa pýtal vojaka na niečo, prišiel by do jeho domu a uctil by ho. Tak, čo za veľká vec by to bola.
Čo ak si bol v Taliansku vo dňoch Mussolíniho. Mussolíni bol diktátor Ríma, Talianska. A čo keby nejaký chudobný človek dolu na ulici počul jedno ráno klopanie na dvere a pri dverách by stál Mussolíni? Ó! Ich srdcia by sa zachveli. Tak, „Veľký diktátor, veľký vážený pane, vstúp do môjho domu.“ Chveje sa a trasie, „Čo môžem urobiť? Je tu niečo, čo by ste si želali? Je tu niečo, čo môže váš sluha pre vás urobiť?“ Ó, bola by to veľká pocta pre každého Rimana mať Mussolíniho vo svojom dome.
Alebo čo ak by prišla Kráľovná Anglicka dnes sem do Tucsonu, pristála by tu na letisku, a prišla by sem do jedného z našich domovov, jedného z našich... Sme len obyčajnými ľuďmi. A ak by Kráľovná Anglicka prišla z Anglicka, celú tú cestu cez more, pristála by tu na letisku a prišla by taxíkom a prišla a zaklopala na tvoje dvere a ty, čestná dáma alebo džentlmen, prišli by ste ku dverám a povedali, „Teší ma.“ A tam by ona stála, len ako obyčajná žena. A povedali by ste, „Teší ma. Kto si?“
„Som Kráľovnou Anglicka,“ a identifikovala by sa.
Ó! Čo za pocta! Čo za rešpekt! Všetky noviny v Tucsone, v Spojených Štátoch... Bolo by to v národných novinách, že veľká Kráľovná Anglicka prešla celú tú cestu do Tucsonu, Arizony, a navštívila teba, chudobného človeka. Kráľovnej by to dodalo hodnosť, že sa ponížila, aby prišla ku mojim alebo tvojim dverám! No, vieš čo by si povedal? Hoci ona nie je... nie si pod jej vládou, ale ona je významnou osobnosťou. Je najvýznamnejšou kráľovnou sveta, keď prichádza do národného... Je najvýznamnejšou národnou kráľovnou na svete.
No, povedal by si, „Úctyhodná Kráľovná, vstúp do môjho domu. Ak tu je čokoľvek, čo si chceš zobrať, čokoľvek, čo chceš robiť, len sa cíť ako doma.“ No, samozrejme. A všetky noviny by o tom hovorili.
Alebo dokonca dnes ráno, ak by náš prezident, Kennedy, prišiel ku tvojim dverám... Ó, možno nesúhlasíš s jeho politikou, ale aj tak by si mu dovolil vstúpiť dnu. Prečo? Nie preto, že on je možno len človekom, ale preto, kým on je. Je prezidentom Spojených Štátov. My by sme... možno s ním nesúhlasíme (ja by som) v politike, ale aj tak by si bol poctený, že prezident Kennedy prišiel ku tvojim dverám.
Čo ak si urobil špeciálny výlet, aby prišiel ku tvojim dverám? No, to by bolo všade v novinách. „Pokorný pán Kennedy, prezident Spojených Štátov, priletel do Tucsonu, Arizony, aby prišiel ku dverám Johna Doeho.“ Aká veľká pocta by to pre neho bola, a aká pocta pre teba! No, ty by si ho v žiadnom prípade neodmietol. Určite nie! Určite by si ho prijal, pretože je významným mužom.
Ale či je niekto významnejší, než Ježiš? A On je odmietaný pri viac dverách než všetci títo diktátori a králi a potentáti tohto sveta. Áno, „Ja stojím pri dverách a klopem: ak niekto bude počuť Môj hlas a otvorí dvere, vojdem a budem večerať s ním.“
Ó, toto tiché klopanie, ktoré počujeme na dverách. Ježiš veľakrát klope na dvere našich sŕdc. To je to, kde je dnes Cirkev. To tiché klopanie – počuješ ho práve teraz bezpochyby. Čo to je? To je Ježiš a snaží sa vojsť, získať prístup do dverí tvojho srdca. Chce s tebou na chvíľu hovoriť.
A ak by ste uctili prezidenta, čo potom Ježiša? Ak by ste v žiadnom prípade neposlali preč prezidenta, ako potom môžete poslať preč Ježiša? Prezident je len človek - on musí zomrieť. Ale Ježiš je váš Boh! On je váš Sudca. Nielen to, ale ten istý, ktorý je tvojím Sudcom, je teraz tvojím Spasiteľom.
Teraz, prezident ťa môže chcieť povolať do armády. On by ťa mohol povolať urobiť niečo, čo by bolo hrozné urobiť. On by ťa mohol povolať alebo vziať ti niečo – vziať ti tvoje deti alebo niečo, aby boli jeho poddanými alebo niečo. Môže urobiť niečo také. Ale Ježiš to nechce; On vám chce niečo dať. To je dôvod, prečo klope. Má niečo pre teba. Nie je nič, čo by mohlo byť väčšie než to, čo ti On chce dať: Ducha Svätého. On ti chce dať večný život.
Čo keby prezident povedal, „Urobím... Prišiel som po teba (a mám právomoc robiť tak) a urobím ťa prezidentom Spojených národov.“? Raz sa toho budete musieť vzdať. Čo keby ťa Kráľovná chcela urobiť Anglickou Kráľovnou a ty by si nosil korunu. Museli by sme sa toho vzdať.
Ale Ježiš nám dáva korunu života, ktorej sa nikdy nevzdáme, nezničiteľnú korunu Jeho slávy. Nemusíme sa jej vzdať. On nám ju dáva. To je požehnanie. To je Duch Svätý, s ktorým chce korunovať náš život.
Ako by sme mohli byť tak ľahostajní a odmietnuť to? Aká neuvážená vec, ktorú cirkev robí! Ako unáhlení sa môžu ľudia stať robiac takú chybu, ako je odmietnuť počuť to klopanie na dvere. Ako nerozumné by to bolo pre každého muža alebo ženu prítomnú dnes ráno odísť preč od toho klopania - večného života.
W. M. Branham, úryvky z kázne "Dvere vo dverách", 63-0223, par. 55-63
Hľa, stojím pri dveriach a klepem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou. (Zjavenie 3:20)